NOVINKY‎ > ‎

50 rokov tibetskej autonómie – dôvod na oslavu?

https://sites.google.com/site/tibetaniask/novinky/50-rokov-tibetskej-autonomie-dovod-na-oslavu/lhasa.jpg?attredirects=0
Prvého septembra v Čínskej ľudovej republike oslávia 50. výročie založenia Tibetskej autonómnej oblasti. Formálne vznikla len niekoľko mesiacov pred začiatkom Kultúrnej revolúcie v máji 1966, ktorá bola aj pokusom definitívne asimilovať všetky národnostné menšiny v Číne a zlikvidovať ich tradičnú kultúru i náboženstvo. Územná autonómia bola iba prázdnym pojmom, na ktorý sa čínsky režim odvolával pri riešení národnostnej otázky a už pred rokom 1965 boli v iných častiach Číny (zväčša prihraničných regiónoch) založené iné štyri autonómne oblasti. 

Komunistická strana Číny odmietla sovietsky model národnostnej politiky, ktorý menšinám poskytoval aj (akokoľvek fiktívne – napokon väčšina práv garantovaných ústavou v socialistických krajinách sa reálne nikdy nenapĺňala) právo na sebaurčenie. V podmienkach maoistickej diktatúry Tibeťania (v Tibetskej autonómnej oblasti ich navyše žije iba polovica z približne 5 miliónov), rovnako ani iné menšiny, nedisponovali nijakými zvláštnymi právomocami a právna úprava postavenia oblastí s národnostnými menšinami pochádza až z roku 1984, keď v postmaoistickom období čínska vláda aspoň čiastočne korigovala tragické dôsledky národnostnej (no aj náboženskej) politiky v období vlády Mao Ce-tunga.

Zákon z roku 1984 síce hovorí o tom, že predsedom autonómnej oblasti má byť príslušník daného etnika (predsedom TAO je od januára 2013 Tibeťan Lobzang Gjalcchän), kľúčovými orgánmi moci v Tibete sú však miestne štruktúry Komunistickej strany Číny a ozbrojené zložky, ktoré tento princíp pozitívnej diskriminácie nepoznajú. Reálnu autonómiu Tibeťania v Číne nemajú. Používanie tibetčiny v úradnom styku či vo vzdelávaní síce zákony garantujú, ale prax je iná. Tradičná kultúra je v posledných rokoch objektom „muzealizovania“ zo strany čínskych úradov a jej prezentácia má v prvom rade pritiahnuť do Tibetu čínskych turistov, čo sa aj darí – od otvorenia vlakového spojenia do Lhasy v júli 2006 Lhasu a okolie každý rok navštívi niekoľko miliónov čínskych turistov. Autonómny status by mal Tibetu zaručovať aj možnosť definovania vlastných ekonomických priorít reflektujúcich miestne podmienky. Prax je opäť iná, ako ukazujú investície čínskych firiem do ťažby nerastných surovín a vzácnych minerálov, ktoré predstavujú pre miestne komunity nielen ekologickú záťaž, ale nerešpektujú ani náboženské tabu súvisiace s tibetskými predstavami o lokálnych ochranných božstvách sídliacich v konkrétnych horách či jazerách.

Založenie Tibetskej autonómnej oblasti pre Tibeťanov nie je dôvodom pre akékoľvek oslavy (paradoxne oveľa väčší stupeň samosprávy mal Tibet v rokoch 1951-1959, teda pred útekom 14. dalajlamu do exilu), i keď štátne orgány bezpochyby zabezpečia mediálne atraktívne zábery šťastných Tibeťanov oslavujúcich toto výročie. 50. výročie TAO je príležitosťou najmä pre čínsku propagandu prezentovať úspechy pekinskej vlády. A posledných 50 rokov (najmä od začiatku 80. rokov) prinieslo Tibetu bezpochyby aj pozitíva: zvýšenie gramotnosti, zlepšenie zdravotnej starostlivosti, predĺženie priemernej dĺžky života či vybudovanie infraštruktúry. Odvrátenou stranou tohto rozvoja je reštriktívna náboženská politika, sociálna a ekonomická marginalizácia Tibeťanov či veľmi silný pocit ohrozenia vlastnej identity.

Čínsky prezident a generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny na 6. fóre o práci v Tibete, ktoré sa uskutočnilo koncom augusta v Pekingu, pred najvyššími štátnymi a straníckymi kádrami v úvodnom prejave zdôraznil stabilitu a bezpečnosť ako kľúčové ciele politiky v Tibete. Z jeho prejavu je zrejmé, že Čína naďalej uprednostňuje riešenie tibetskej otázky prostredníctvom štedrých subvencií centrálnej vlády a zvýšením prítomnosti bezpečnostných zložiek. Zároveň prezident Si ako jeden z cieľov čínskej stratégie v Tibete zdôraznil, že Tibeťania sa musia identifikovať s „mohutnou vlasťou, čínskym národom, čínskou kultúrou, Komunistickou stranou Číny a socializmom s čínskymi charakteristikami“.

Koncept územnej autonómie v tom duchu, ako ju upravujú čínske zákony, presadzuje v dialógu s Čínou od začiatku 90. rokov aj v exile žijúci 14. dalajlama: jeho predstava skutočnej autonómie však vychádza z reálneho naplnenia autonómnych práv v jazykových, kultúrnych či ekonomických otázkach a vytvorenie jednej autonómnej oblasti, v ktorej by žili všetci Tibeťania. Tento model však čínska vláda dlhodobo odmieta a aj na augustovom fóre prezident Si Ťin-pching opätovne vyhlásil, že Čína neprestane bojovať proti separatistickým tendenciám v Tibete a nikdy neakceptuje návrhy udeliť tomuto regiónu autonómny štatút v tom zmysle, ako to žiada dalajlama. Čínska vláda čaká už na jeho ďalšie znovuzrodenie v nádeji, že so smrťou 14. dalajlamu zanikne aj odpor nezanedbateľnej časti Tibeťanov proti čínskej vláde (ako to názorne ukázali masové protesty na jar 2008). Budúcnosť však môže ukázať, že tento predpoklad je mylný.

Čínsky režim v posledných takmer štyroch desaťročiach zaznamenal mnohé obdivuhodné výsledky a preukázal schopnosť konať pragmaticky a invenčne i nedogmaticky interpretovať dedičstvo marxizmu. Politika voči národnostným menšinám (najmä Tibeťanom a Ujgurom) však predstavuje jednu z tých výziev, kde pekinská vláda nedokázala prekročiť svoj tieň a naďalej kladie dôraz na neosvedčený recept kombinujúci masívny ekonomický rozvoj riadený centrom s ideologickými kampaňami a represiou policajných a vojenských zložiek.

Martin Slobodník
Autor je sinológ a tibetológ

Zdroj: M. Slobodník; DennikN