NOVINKY‎ > ‎

Byrokracia, nacionalizmus a neochota pomôcť. Aj to si o nás myslia prisťahovalci

Tisícky nových imigrantov prichádzajú ročne do kontaktu so slovenskou tragikomickou byrokraciou, nacionalizmom, ale aj jazykovou bariérou, ktorá im sťažuje život v krajine. Záujem prisťahovalcov o našu krajinu rastie, dôvodom môže byť vstup do Európskej únie, výhodná poloha medzi Áziou a Západnou Európou, ako aj stabilná ekonomická situácia. Aké sú ostatné pozitívne faktory, ktoré migrantov motivujú k príchodu do našej krajiny? Odpovede ponúkajú štyri rôznorodé portréty ilustrujúce bežný život prisťahovalcov na Slovensku.



Gustavo: V Kolumbii vám ľudia pomôžu na požiadanie

Gustavo (31) žije na Slovensku päť rokov. Narodil sa v Kolumbii a neskôr vycestoval do Spojených štátov, kde spoznal Veroniku - svoju budúcu manželku. Počas rozhodovania sa, ktorý z dvojice sa presťahuje do zahraničia, pochopil, že Slovensko mu ponúka veľkú škálu možností zamestnať sa vo svojom povolaní počítačového inžiniera. V tom období sa totiž u nás začali otvárať veľké firmy zamerané na výpočtovú techniku.

„V Kolumbii by som si asi nedokázal tak rýchlo kúpiť auto,“ dodáva, vyjadrujúc tak spokojnosť s platobnými podmienkami. Jednoduché je preňho aj zmeniť zamestnávateľa, keďže odborníci na počítače sú potrební v takmer každej firme.

Za náročnú naopak považuje jazykovú bariéru, ktorá je prvou, s ktorou cudzinec zápasí pri živote v našej krajine. Zhruba 80 percent Slovákov považuje za príjemných, aj keď tvrdí, že mnohí prejavujú prehnaný nacionalizmus.



„Ľudia sú (napríklad v obchodoch, alebo bankách) oveľa priateľskejší v Kolumbii. Hocikedy vám pomôžu na požiadanie, na rozdiel od Slovákov, ktorí vám pomôžu, len keď je to ich povinnosť.“ Gustavo tiež tvrdí, že v Kolumbii by taxikár len zriedka zvýšil cenu cestovného len preto, že ste cudzinec.

Kriticky sa pozerá aj na byrokraciu, ktorú považuje za zdĺhavú a často zmätenú, keďže niektoré pravidlá sú nedostatočne vysvetlené medzi jednotlivými úradmi navzájom. Ako príklad uvádza doložku s názvom Apostila, ktorá v zahraničí bežne overuje pravosť podpisu a razítka na listine. Na slovenskej cudzineckej polícii o jej elektronickej verzii pred šiestimi rokmi nepočuli a preto musel Gustavo volať na kolumbijskú ambasádu vo Viedni, aby situáciu úradu vysvetlila.


Denis: Už jeden nacionalista je priveľa

Na prácu úradov sa naopak nesťažuje Denis (27). Narodil sa v Bosne a Hercegovine, kde v roku 1992 vypukla občianska vojna, počas ktorej Sarajevo obkľúčili srbské vojská. Situácia donútila jeho rodinu urýchlene opustiť krajinu.

„Utekali sme a zachraňovali si holé životy.“ Ako šesťročný hľadal útočisko postupne v Slovinsku, Vojvodine či v Chorvátsku, až kým sa v roku 1993 rodina neusadila na Slovensku. Denis tvrdí, že mali šťastie – jeho otec vďaka starej mame so slovenskými koreňmi získal preukaz zahraničného Slováka, navyše krajina v tom čase ešte nemala dopracovaný systém prisťahovalectva. Išlo o jediné územie, kam mohli pricestovať legálne, cez pozývací list.



Bosnu a Hercegovinu navštevuje pravidelne, zväčša dvakrát do roka. Chcel by sa však vrátiť natrvalo? „Kvôli korupcii tam neexistuje budúcnosť. Človek musí bojovať o prežitie, ešte stále ide o vojnou traumatizovanú krajinu. Bosna sa pre mňa stala akýmsi skanzenom, v ktorom si vždy uvedomím, ako veľa šťastia sme s rodinou mali.“

Jeho otec si po prisťahovaní otvoril reštauráciu, na vybudovanie ktorej mu požičal peniaze aj kamarát zo Slovenska. Pri prechode k voľnému trhu v 90. rokoch tu podľa neho len málo ľudí vedelo ako správne podnikať, čo človeka z bývalej Juhoslávie, kde bolo malé podnikanie dovolené, do značnej miery zvýhodňovalo.

Denis v súčasnosti pracuje v oblasti grafického dizajnu. Necíti tlak konkurencie do rovnakej miery ako napríklad na službami presýtených trhoch Spojených štátov. Na Slovensku pozitívne vníma existenciu mnohých nerozvinutých odvetví, vďaka čomu je pri dostatku chuti k práci ľahké vybudovať si kariéru.

Na druhej strane si myslí, že u nás existuje veľa nacionalizmu, ako ale dodáva: „Už jeden nacionalista je priveľa.“ Dôvody možno hľadať aj v politike, najviac diskriminácie však na Slovensku podľa neho pociťujú ľudia s inou farbou pleti. „U mňa si nikto nevšimne, že som sa tu nenarodil, až kým sa nepredstavím svojím menom.“


Irina: Výstavy majú často nedostatočnú úroveň

Spokojnosť so Slovenskom vyjadruje aj tanečná choreografka Irina. Keďže pochádza z Ruska, kultúrnu bariéru medzi krajinami nepociťuje – odlišnosti však vidí vo vnímaní umenia. „Výstavy majú často nedostatočnú úroveň, aby naozaj dokázali zaujať neodborníka.“



Slovensko považuje za romantickú krajinu v srdci Európy – jej príchod motivovalo magisterské štúdium. Diskrimináciu nepociťuje, rýchlo si osvojila aj jazyk. Považuje ho za potrebný pre profesionálny a spoločenský život. „Bývam v Bratislave, lebo ju milujem – mám tu veľa blízkych a prácu, ktorá ma baví.“ Náročná je podľa nej registrácia a predĺženie pobytu pre cudzinca.


Traja Tibeťania: V pobytovom centre sme len jedli a spali

Lobsang (33), Jampa (28) a Sonam (27) sú jediní traja Tibeťania žijúci na Slovensku. Ich útek motivovali politické problémy v ich krajine – Jampa a Sonam sa zúčastnili protestov za oslobodenie regiónu. Nasledujúci deň na nich už čínska polícia vydala zatykač. Tibeťanom prekážala najviac obmedzená sloboda prejavu a vierovyznania, keďže Lobsang a Jampa boli predtým budhistickými mníchmi. „Dúfame, že sa pomery čoskoro zlepšia,“ hovoria, avšak znepokojujú ich rastúce pokusy o samoupaľovanie v Tibete.

Po príchode na Slovensko pred vyše tromi rokmi okamžite požiadali o azyl, čím sa najprv dostali do Evakuačného tranzitného centra v Humennom, potom sa presťahovali do pobytových táborov v Opatovskej Novej Vsi a Rohovciach. Z pôvodne siedmych Tibeťanov väčšina počas čakania na vybavenie byrokratického procesu utiekla ďalej za hranice.



„Báli sa toho, že azyl nakoniec nedostanú.“ (Len pre ilustráciu, podľa štatistiky Ministerstva vnútra SR, v roku 2013 z 265 žiadostí zatiaľ naša vláda vyhovela len trom čakateľom)

V Jampovom prípade tento byrokratický proces trval zhruba rok a osem mesiacov, ktoré musel ako žiadateľ stráviť ubytovaný v pobytovom centre so zabezpečenými základnými potrebami, ale obmedzenými podmienkami pohybu a bez oprávnenia pracovať. „Jedli sme a spali.“

Lobsangova žiadosť ešte nie je vybavená, mimovládna organizácia Tibetská asociácia však vytvorila na internete zbierku na jeho podporu a pomáha im začleniť sa na Slovensku. V prípade zamietnutia azylu sa Lobsang môže obávať návratu do Tibetu, čo by zrejme znamenalo aj ohrozenie života.

Po roku strávenom v pobytovom centre dostali Jampa a Sonam povolenie pracovať – následne sa zamestnali v kórejskej firme v Šali. „Mám pocit, že na Slovensku je všeobecne ťažké nájsť prácu aj pre Slovákov,“ tvrdí Jampa. Ľudí v našej krajine považujú za príjemných, priateľských. Či stretli aj horších? „Možno aj áno, ale nevadí – my z nich spravíme dobrých.“

Postupne sa začínajú učiť slovenčinu, aby si zjednodušili komunikáciu v práci a spoločnosti. V budúcnosti by si chceli otvoriť tibetskú reštauráciu, ale svojimi aktivitami sa hlavne snažia zlepšiť informovanosť o situácii v Tibete. Ďakujú Slovensku za pomoc.

Osudy Tibeťanov, Denisa, Gustava a Iriny potvrdzujú, že Slovensko jednak dokáže poskytnúť náhradu za domoviny, ktoré opustili, ale nie vždy im dokáže ponúknuť pocit domoviny. Možno by slovenské úrady a nacionalisti nemali zabúdať na to, koľkí Slováci naše hranice opustili. Za kvalitnejším školstvom, rozvinutejšími profesiami, lepšími platobnými podmienkami a niekedy za priateľskejšími spoluobčanmi.

Autor: MAREK HUDEC
Autor titulnej fotografie: NATÁLIA HLAVIČKOVÁ