NOVINKY‎ > ‎

Dnes je 54 rokov čo Čína okupuje Tibet – ako to začalo?

Dnes, 10. marca uplynulo 54 rokov od najvýznamnejšej udalosti moderných tibetských dejín - roku 1959 sa v Lhase rozpútalo protičínske povstanie, ktoré dalo definitívnu bodku za komplikovaným vzťahom Číny a Tibetu.


 Jar roku 1959 bola iba posledným ohnivkom reťaze, ktorej začiatky možno klásť už do 7. storočia n. l., keď v susedstve Číny vznikol prvý centralizovaný štát Tibeťanov - Tibetská ríša. Až v I. polovici 20. storočia, keď v Číne zaniklo cisárstvo a roku 1912 bola konštituovaná Čínska republika, úsilie čínskej vlády podmaniť si Tibet výrazne zintenzívnelo. Obdobie Čínskej republiky však bolo poznačené politickou a ekonomickou nestabilitou, konfliktami medzi vládnucimi elitami a neskôr aj japonskou agresiou a občianskou vojnou medzi stúpencami Čankajšekovej Národnej strany (Kuomintang) a Komunistickou stranou Číny vedenou Mao Ce-tungom. Vzhľadom na tieto vnútorné problémy čínska vláda síce v rokoch 1912-1949 vytrvalo deklarovala, že Tibet tvorí súčasť republiky, ale reálne nemala nijaký vplyv na politicko-ekonomický vývoj v Tibete a tibetskí predstavitelia takúto interpretáciu vlastného postavenia odmietali. Tibetská vládnuca elita však toto obdobie de facto nezávislosti nevyužila na to, aby svoj status upevnila aj nadviazaním diplomatických kontaktov s okolitými štátmi. Nielen pasivita tibetských politikov spôsobila nejasné postavenie, v ktorom sa Tibet ocitol: napriek vtedajšej priaznivej politickej klíme, keď sa po I. svetovej vojne v Európe stal základom mierového usporiadania princíp sebaurčenia národov, ako ho formuloval americký prezident Woodrow Wilson, rozhodujúce veľmoci (najmä Veľká Británia vládnuca aj v Indii) uprednostňovali zachovanie statu quo a vzhľadom na obchodné záujmy v Číne odmietali potvrdiť nezávislosť Tibetu.

            1. októbra 1949 Mao Ce-tung v Pekingu vyhlásil založenie Čínskej ľudovej republiky a po čiastočnom stabilizovaní situácie vo vnútrozemí nová moc deklarovala zámer “mierovo oslobodiť” okrajové územia Číny: ostrovy Chaj-nan a Tchaj-wan a nečínskym obyvateľstvom osídlené regióny Sin-ťiang a Tibet. Čínske vojská prekročili východné hranice Tibetu začiatkom októbra 1950. Tibetská diplomacia sa ešte pokúsila zvrátiť nezadržateľne sa blížiacu hrozbu - dalajlama sa obrátil listom na vlády Spojených štátov, Veľkej Británie a aj na Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov. Tibetská prosba o pomoc a vyslanie pozorovateľov do oblasti bojov zostala nevyslyšaná - prioritou veľmocí v počiatočnej fáze studenej vojny sa stal vojenský konflikt na Kórejskom polostrove. Tibetská delegácia nakoniec 23. mája 1951 v Pekingu podpísala tzv. 17-bodovú dohodu, ktorej text po prvý raz v dejinách čínsko-tibetských vzťahov otvorene konštatuje, že Tibet tvorí súčasť Číny. Čínska strana v dohode garantovala zachovanie tradičného politicko-ekonomického systému v Tibete (t. j. postavenia dalajlamu, tibetskej vlády, privilégií aristokracie a buddhistického duchovenstva) a Čína prebrala zodpovednosť za všetky vonkajšie záležitosti a za obranu.

            Podpisom dohody, ktorú 14. dalajlama Tändzin Gjamccho akceptoval až následne, sa začalo neľahké obdobie koexistencie tibetského aparátu s čínskou komunistickou mocou, ktorá si v Tibete čoskoro začala paralelne budovať vlastné mocenské a vojenské štruktúry. Politika Pekingu bola spočiatku pomerne liberálna a tradičný systém zostal v centrálnom Tibete zachovaný. Kameňom úrazu sa stalo - a doteraz ním je - chápanie Tibetu: podľa dalajlamu tvoria súčasť Tibetu všetky územia obývané Tibeťanmi, teda aj tie, ktoré sa nachádzajú mimo tzv. Tibetskej autonómnej oblasti (TAO) v priľahlých čínskych provinciách Čching-chaj, Kan-su a S´-čchuan, kde žije asi polovica Tibeťanov a ustanovenia 17-bodovej zmluvy mali platiť aj pre tieto regióny. Čínska strana termínom Tibet označuje iba centrálny Tibet a odmietala koncepciu “veľkého Tibetu” presadzovanú dalajlamom. V polovici 50-tych rokov zavádzali čínske úrady v týchto okrajových oblastiach - rovnako, ako v ostatných čínskych provinciách - socialistické reformy. Pôda sa konfiškovala, vytvárali sa pracovné komúny a začala sa násilná kampaň proti buddhistickému náboženstvu: zatvárali sa kláštory, mnísi boli prenasledovaní a potláčali sa prejavy tibetskej kultúry. Spontánny odpor obyvateľstva východného a severného Tibetu vyvrcholil vznikom partizánskych zoskupení bojujúcich proti čínskym jednotkám a usilujúcich sa sabotážami oslabiť postavenie čínskej moci. Násilné a netolerantné reformy mimo centrálneho Tibetu zapríčinili rapídne zhoršovanie vzťahov medzi čínskymi úradmi a 14. dalajlamom, ktorý sa prostredníctvom čoraz kontroverznejšie prijímaných kompromisov usiloval zabrániť eskalácii napätia. Koncentrácia obyvateľov z okrajových oblastí utekajúcich pred perzekúciami v blízkosti Lhasy, zhoršovanie hospodárskej situácie spôsobené rozsiahlou prítomnosťou čínskeho vojska, početné sabotáže tibetských partizánov spôsobili, že situácia sa stala neudržateľnou.

            Poslednou kvapkou bolo pomerne nevinné pozvanie 14. dalajlamu na divadelné predstavenie do priestorov čínskej posádky v Lhase. Hlboká nedôvera voči Číňanom vzbudila u Tibeťanov podozrenie, že dalajlamovi hrozí nebezpečenstvo. Zhromaždený dav v Lhase rozpútal povstanie, ktoré čínska armáda krvavo potlačila. Dalajlamovi sa podarilo ujsť do exilu, kam ho v nasledujúcich rokoch nasledovalo 100 tisíc Tibeťanov. Po príchode do Indie Tändzin Gjamccho odmietol 17-bodovú dohodu a obrátil sa opäť na OSN. Valné zhromaždenie prijalo rezolúciu, ktorá - podobne, ako rezolúcie z rokov 1961 a 1965 - vyzýva Čínu, aby “rešpektovala základné ľudské práva tibetského národa a jeho charakteristický kultúrny a náboženský život”. Povstanie v centrálnom Tibete znamenalo koniec tolerantnej politiky čínskej vlády. Tibetská aristokracia prišla o svoje privilégiá, jej majetky skonfiškovali, mnohí obyvatelia boli ako “reakcionári” uväznení a úrady zatvárali kláštory. Tradičná tibetská vláda bola rozpustená a moc definitívne prešla do rúk čínskych funkcionárov a Tibeťanov ochotných spolupracovať. Centrálny Tibet nastúpil na cestu rýchlych socialistických reforiem.

            Začiatok 60-tych rokov exilová komunita v Dharamsale, sídle dalajlamu, využila na vytvorenie vlastných administratívnych štruktúr a politických orgánov. Najvýznamnejším činom bola príprava ústavy budúceho slobodného Tibetu, ktorej text dalajlama zverejnil 10. marca 1963 pri príležitosti 4. výročia povstania. Táto ústava sa odvoláva na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a Chartu OSN a predstavuje významný štátoprávny posun smerom k modernému a demokratickému Tibetu. V samotnom Tibete nabral vývin udalostí dramatický spád. Roku 1966 sa v Číne začala kultúrna revolúcia. Kampaň, ktorú rozpútala Maova skupina v KS Číny, neobišla ani Tibet. Vnútrostranícky spor prerástol do občianskej vojny, ktorá v oblastiach osídlených nečínskym obyvateľstvom mala charakter etnického konfliktu. Súčasťou kultúrnej revolúcie bol aj boj proti tzv. “štyrom starým” (kultúre, mysleniu, zvykom a obyčajom) - prenasledovali sa všetky verejné prejavy tibetskej kultúry, používanie vlastného jazyka a písma, nosenie tradičného odevu a národnostnou politikou sa stala asimilácia. Počas tohto obdobia červené gardy zničili takmer všetky kláštory, chrámy a svätyne v Tibete. Desaťtisíce mníchov skončili v pracovných táboroch a mnohí zaplatili za svoju vieru životom. Najtragickejšia etapa moderných tibetských - no aj čínskych - dejín sa skončila až smrťou Mao Ce-tunga v septembri 1976 a následným zatknutím “bandy štyroch”.

MS