NOVINKY‎ > ‎

Tibeťania zo Šale - prvý článok o Tibeťanoch na Slovensku

Stretnutie s Jampom a Sonamom vo mne zanechalo také množstvo emócii, že ani neviem, kde začať parafrázovať ich príbeh. Sú to dvaja nesmierne milí, pokojní a rozvážni mladí ľudia (hoci presne nevedia, koľko majú rokov, v Tibete totiž vek nepovažujú za dôležitý), ktorí na Slovensku našli svoj dočasný domov, alebo skôr záštitu pred osudom, aký stíha dennodenne Tibeťanov na ich rodnej hrude. Obaja sa zhodli na tom, že väčšmi než rozprávať o sebe chcú ľudí upozorniť na to, čo sa u nich doma deje. 


Ak ste videli Annaudov film Sedem rokov v Tibete alebo Scorseseho Kunduna, zrejme máte približnú predstavu, čo za krajinu ten Tibet je, alebo akým problémom sa snažia jeho obyvatelia čeliť. Pre tých, čo nevedia, je tu veľmi stručný prehľad: Tibet je prenádherná hornatá krajina ležiaca uprostred Ázie a nie nadarmo sa jej hovorí strecha sveta. Je totiž najvyššou a zároveň najizolovanejšou krajinou našej Zeme. Zo všetkých strán je obkolesená pohoriami, pričom južnú časť Tibetu ohraničujú Himaláje a na hranici s Nepálom sa týči legendárny Mount Everest. Napriek jej rozľahlosti (je približne 50-krát väčšia ako Slovensko) je počet obyvateľov porovnateľný s počtom obyvateľov u nás. Tibeťanov charakterizuje predovšetkým hlboké spirituálne myslenie a žitie v intenciách budhizmu. Asketickému životu sa za múrmi kláštorov oddávajú tisícky mníchov, v snahe priblížiť sa stavu nirvány. Nuž a dalajlámu hádam netreba predstavovať. Všetko by bolo snáď dokonalé, keby si na Tibet už oddávna nerobili nárok Číňania. Keď v roku 1950 vtrhla do Tibetu armáda Čínskej ľudovej republiky pod vedením Mao Ce-Tunga, bol to pre pôvodných obyvateľov začiatok krušných časov. A tieto časy, nanešťastie, reálne pretrvávajú dodnes. Oficiálny začiatok okupácie Čínou sa datuje rokom 1959, kedy bol po masovom potlačení povstania dalajláma štrnásty nútený ujsť do Indie, kde žije a vládne v exile dodnes. 

Je to už vyše pol storočia, no Tibeťania sú vo svojej rodnej krajine doposiaľ utláčaní, zatýkaní, väznení, mučení a pokračuje to aj ďalej. Čínska vláda im odopiera slobodu prejavu a vierovyznania, dokonca je v celej krajine prísne zakázaná tibetská vlajka! Povstania a demonštrácie sú „bežnou záležitosťou“ a lapených „buričov“ vo väzení kruto mučia. Táto alarmujúca situácia zašla až tak ďaleko, že dnes už ani mladí Tibeťania neváhajú a na protest v uliciach miest páchajú sebaupálenia. Za posledné tri roky sa číslo týchto zúfalých prejavov odporu zaokrúhlilo na 105. Desivé. 


Z tisícok Tibeťanov sa stali dezertéri roztrúsení po celej Európe. Naše Slovensko však hostí len dvoch a obaja žijú práve v Šali. Jampa a Sonam sa na Slovensku ocitli v apríli 2010, keď pred hrozivým osudom za mrežami utiekli rovno z demonštrácie. O mesiac vystúpili kdesi pri Košiciach. To, že sú na Slovensku, bola pre nich vtedy ešte neznáma skutočnosť. Ich prvé kroky viedli na políciu. Požiadali o azyl a mesiac prebývali v záchytnom tábore v Humennom, odkiaľ sa potom dostali do pobytového tábora v Opatovskej Novej Vsi. Medzičasom sa o ich osude dozvedel Šaľan Matej Medvecký, jeden z mála Slovákov, ktorí hovoria po tibetsky, a veľmi spontánne a prirodzene sa stal ich tlmočníkom, sprievodcom a blízkym kamarátom. Chlapci zdôrazňovali, ako veľmi im Matej v ich zložitej situácii pomohol a stále pomáha.

Začiatkom minulého roka dostali Jampa i Sonam oficiálne azyl a táto udalosť inšpirovala Mateja k založeniu občianskeho združenia Tibetská asociácia, ktorého cieľom je podpora Tibeťanov na Slovensku a šírenie ich kultúrneho bohatstva. Bližšie informácie o nej i o chlapcoch spod Himalájí nájdete na stránke www.tibetania.sk

Je ťažké v krátkosti zhrnúť všetko, čo je na Jampovi a Sonamovi zaujímavé. Určite však stojí za zmienku, že Jampa bol istý čas mníchom a Sonam zbieral liečivé bylinky. Dnes pracujú v istej kórejskej firme, kde sú vďaka svojej šikovnosti a pracovitosti považovaní za jedných z najlepších zamestnancov.

Slovensko chlapci vnímajú ako jednu veľkú nížinu a naša kultúra je v porovnaní s tou ich úplne naopak. Život tu však pre nich predstavuje v prvom rade slobodu. Jediné, na čo si ťažšie zvykajú sú azda len horúce letá a s nimi súvisiace „sporo“ poobliekané ženy. Tie im spôsobujú červeň v tvári a značné rozpaky dokonca aj po troch rokoch zvykania si.

Lucia Lenická