NOVINKY‎ > ‎

Rozhovor s Jampom a Sonamom počas Týždňa nových menšín 2013

Jampa a Sonam prišli na Slovensko v roku 2010. S jedinými dvoma Tibeťanmi žijúcimi na Slovensku sme sa o ich domove pozhovárali vo vskutku netradičnej atmosfére zasneženej Kvetnej nedele v ubytovni, kde obaja bývajú. Chlapci si metelicu za oknami ich izby pochvaľovali, vraj im pripomína počasie v Tibete.

Jampa a Sonam museli z Tibetu odísť pre konflikty, ktoré má krajina s Čínou. Číňania násilne obsadili Tibet v roku 1959, v dôsledku čoho sú v krajine potláčané základné ľudské práva už vyše 54 rokov. Krutý život spôsobil, že od roku 2009 sa na protest proti čínskej okupácii upálilo už 112 Tibeťanov. Protičínske protesty nie sú v krajine výnimkou. Zúčastnili sa ich aj Jampa a Sonam. Po jednom lokálnom proteste na nich boli vydané zatykače. Oficiálny odchod z krajiny možný nebol, keďže ich hľadala polícia. Navyše nemali pasy ani žiadne iné doklady. Pomohli im prevádzači. Vyrobili im falošné doklady a previedli ich na Slovensko. O detailoch transportu a príchodu hovoriť, prirodzene, nechcú. Keď Tibet opúšťali, vedeli len to, že idú do Európy, a až po dvoch-troch dňoch si uvedomili, kde sa vlastne ocitli.

Ak by neboli v priamom ohrození života, z krajiny by nikdy neodišli. V Tibete majú rodiny, ku ktorým sa túžia vrátiť. Na Slovensku sa im podľa vlastných slov žije celkom dobre, ale chýba im ich skutočný domov. Tým však pre nich nie je krajina, ale práve rodina. Ráno sa všetci členovia rodiny rozpŕchnu, no večer sa zas zídu. Cítiť sa ako doma pre nich znamená vidieť vlastných rodičov šťastných.

Domáce zvyklosti a tradície oslavovať nepotrebujú. Dôležité je, že žijú a premýšľajú ako Tibeťania. Vonkajšie prejavy kultúry v cudzine strácajú na význame. Ich učitelia – lamovia tvrdia, že ani odev, ktorí nosia mimo Tibetu, nie je podstatný. Je jedno, čo si obliekajú, čo jedia alebo čo robia, podstatné je, že sa vo vnútri cítia ako Tibeťania a tak aj premýšľajú. Dalajlama povedal, že stačí, že im v žilách prúdi tibetská krv.

Vravia, že na Slovensku máme veľmi veľa sviatkov, oni poznajú len Vianoce a Nový rok. Vraj sa tu stále oslavujú čiesi narodeniny alebo meniny. V Tibete všetci slávia narodeniny na Nový rok. Naraz, bez ohľadu na to, kedy sa kto narodil. Keď sa dva dni pred Novým rokom narodí dieťa, na losar (Nový rok) už slávi svoje prvé narodeniny. O ľudský vek sa v Tibete nik veľmi nezaujíma. Tu, ale aj v Číne je pre ľudí ich presný vek naopak veľmi dôležitý. V Tibete sa do dokladov nejaký vek vždy zapíše, nejde však o vek skutočný. Rodné listy tu však o vek skutočný. Rodné listy tu vydávajú len Číňania.

Problém pri určení veku nastáva aj preto, že rodina na úrade nahlási narodenie dieťaťa aj o niekoľko rokov skôr, než sa reálne narodí. Je to preto, že od osemnásteho roku života môže človek vlastniť kus pôdy, takže ak rodičia vedia, že dieťa chcú, nahlásia to úradu a dieťa môže vlastniť pôdu skôr, napríklad už v pätnástich.

Zelenina je vraj na Slovensku dobrá, chlapci však vravia, že do jedál pridávame málo čili. Jampa a Sonam sú z provincie Sečuan, ktorá je známa pikantnou stravou. Sonam sladkostiam neholduje, zato Jampa si na nich rád pochutná. Bežný Tibeťan si však nevie predstaviť, že by mal na obed napríklad palacinky. Ich národným jedlom je campa, upražený a pomletý jačmeň zmiešaný s maslom alebo čiernym čajom s mliekom, maslom a soľou.

Na Slovensku ide život úplne opačným smerom ako v Tibete. Najviac si museli zvykať na bozkávajúce sa páriky na uliciach. Tento „úkaz“ zaskočil každého z nich. Tibeťania sú totiž veľmi hanbliví. Okrem toho ľudia v Tibete nejedia na ulici, vždy jedia vnútri a posediačky. Nik neje cestou z práce alebo v autobuse. Ak by to Jampa alebo Sonam spravili v Tibete, hneď by ich každý zastavil a povedal: „Sadni si a najedz sa.“ A keby to videli ich rodičia, rozhnevali by sa. Usudzujú, že na Slovensku sú takto ľudia nútení jesť asi preto, že majú veľmi málo času. V Tibete je dosť času na všetko.

zdroj: http://multikulti.sk/ine/jampa_a_sonam.html



Festival Týždeň nových menšín, teraz známy ako [fjúžn], je týždňový multižánrový festival, počas ktorého sa každoročne uskutoční séria pestrých podujatí – koncertov, tanečných a divadelných predstavení, filmových projekcií, diskusií, tvorivých dielní, či neformálnych stretnutí.

Festival [fjúžn] organizuje Nadácia Milana Šimečku od roku 2006. Hlavným cieľom festivalu je spájať ľudí najrozmanitejších kultúr, zvyšovať povedomie o nových menšinách na Slovensku, prezentovať život cuzdincov a scitlivovať verejnosť na témy migrácie a multikulturalizmu.